REŠTAUROVANIE

Výber zo súboru nádob pohrebiska Lužickej kultúry z Trenčína,
vedúci výskumu : PhDr. Ivan Cheben, CSc.

zreštaurované v roku 2009
na objednávku pre Archeologický ústav SAV v Nitre

Lužická kultúra
Miesto nálezu : Trenčín
Originál je uložený v Archeologickom ústave SAV v Nitre

na nádobe môžeme vidieť spôsob pálenia,
čierna časť je dotyková plocha konárov pri milierovom výpale

rozloženie črepov pred reštaurovaním

sádrovanie

vyretušovanie sádry

retušovanie sádry

počas reštaurovania

Lužická kultúra

črepy z nádoby v pravo,
vysypané a pripravené na reštaurovanie

hotová nádoba
po sádrovaní a retušovaní

rozložená misa

misa bola použitá ako pokrievka urny

Prasklina, ktorú sme nevyretušovali, vznikla pri výpale a nie pôsobením tlaku zeminy nad misou. To sa nám potvrdilo pri výpale replík originálov. Prasklina vznikla technikou pálenia, respektíve stavbou pece. Pri kontrolovanom výpale a uzavretej kopule, nádoby chladnú postupne ako celok a možnosť ich poškodenia popraskaním je minimálna. Reštaurované nádoby majú vo väčšine (90%) popraskané ústia. Táto chyba sa stane ak nádoba bola pálená v otvorenej peci, alebo tzv. milieri. Pri výpale po dosiahnutí určitej teploty cca 600 - 800°C prestali prikladať drevo. Keďže pec funguje, ako krb s komínom, ťah v peci vytiahol všetko teplo príliž prudko a natiahol studený vzduch do pecišťa a tým prudko ochladil aj nádoby v peci. Nádoby majú vždy tenšie ústie ako dno. Teda dno bolo nahriate a svojou hrúbkou si udržiavalo teplotu. Tenké ústie sa prudko ochladilo, stiahlo a tým prasklo. Je tu ešte jedna možnosť - milier. Keď horiace drevo okolo a na nádobe dohorievalo, popadalo a odkrylo nádobu chladnému vzduchu. Rozdiel teploty je 500 - 600°C. Rozhorúčená nádoba nemôže taký prudký rozdiel teploty zniesť bez poškodenia. Ďalšou príčinou popraskania nádob pri milierovom výpale je nekontrolovaný prudký nárast teploty a aj možnosť, že časť nádoby je už v priamom kontakte s ohňom, kým druhá strana nádoby je prikrytá drevom ktoré ešte nehorí. Pnutie, ktoré pri tom vzniká nádobu roztrhne. Podľa stôp po vypaľovaní na viacerých nádobách, predpokladáme, že keramika z tohto výskumu, ktorú sme mali možnosť reštaurovať bola vypaľovaná milierovým spôsobom.

Pri reštaurovaní sme prišli na zaujímavé súvislosti s výrobou. Nádoba bola robená v piatich fázach Obr. 1, čo sa nám potvrdilo aj pri výrobe replík.

Pri výrobe replík sme si overili aj teóriu podľa, ktorej mohli byť nádoby robené aj pomocou foriem a preto sme skúšali urobiť veľkú nádobu (výška 60cm) do zloženej sadrovej formy. Keďže váhu nádoby držala forma, tak sa nádoba dala vymodelovať na jeden krát. Po vybratí nádoby z formy sme chceli začistiť jej vonkajšiu stranu. Pri začisťovaní sa začala deformovať najskôr v časti fázy 1 Obr.1 .Dali sme ju teda späť do formy. Potom vo forme začala klesať vo fáze 3. Nádobu sa podarilo zachrániť no nie tvarovo. Výroba veľkých nádob do foriem je komplikovaná a celkový proces sušenia a starostlivosti o nádobu sa vyrovnáva času modelovania ručne z valcov, alebo plátkov hliny. Modelovaním z valcov, alebo plátkov hliny sa vyhneme aj problémom s výrobou foriem, ich skladovaním, prípadnou prepravou a naviac, z technického hladiska je výroba foriem na nádoby o výške až 60cm náročná. Je tu ešte aj problém či výrobcovia originálov poznali technológiu a materiál, ktorý by použili na výrobu foriem. Variabilita tvarov a veľkostí jednotlivých nádob, používanie foriem nepotvrdzuje.

Čo sa týka výroby z plátkov, myslím si z vlastnej skúsenosti, že táto technika sa dá uplatniť iba vo fáze 4 a 5. Pretože tlak samotných plátkov ide kolmo dole, a tak nijako nenamáha vymodelovanú časť. Tlak váhy vo fáze 1 a 2 sa snaží mäkkú hlinu roztlačiť von a tým vznikajú praskliny, ktoré ak sa včas neopravia pokračujú až ku dnu nádoby ktorá sa následne rozpadne. A naopak vo fáze 3 sa mäkká hlina zatvára do seba až sa celkom prevalí do vnútra a pri tom ešte roztláča vyduť.

To znamená, že pri výrobe mohli byť robené až dňové prestávky. Ak bolo okolité prostredie dostatočne vlhké, alebo ak bolo sucho (ohnisko v chate, suché počasie)za jeden deň je možné urobiť maximálne 2 fázy. Pretože prudké sucho vysuší vodu iba z povrchu steny, ale vo vnútri je stále mäkká a krehká. Nádoba na Obr.1 bola pravdepodobne urobená s dňovými prestávkami, pretože vtedy hlina dostatočne zavädne aj vo vnútri steny a pri dlhšej prestávke medzi modelovaním sa odparí väčšie množstvo vody a tým sa aj zmenší. Vidieť to na fáze 4 (uschla skôr)ktorá je širšia ako fáza 5. Tá bola namodelovaná vlhšia, a teda s väčším objemom vody. Počas schnutia bola fáza 4 takmer suchá, zatiaľ čo fáza 5 mala v sebe ešte značné množstvo vody. Preto je ústie užšie.

Obr. 1

jednotlivé fázy výroby

Fáza 1 : vymodelovanie placky, ako základne a dna nádoby. Nadlepovanie valcov hliny približne do polovice vzdialenosti od maximálnej výdute.
Fáza 2 : dolepenie valcov hliny do maximálnej požadovanej výdute (maximálna šírka budúceho brucha nádoby)
Fáza 3 : domodelovanie brucha po "plecia nádoby"
Fáza 4 : vytiahnutie hrdla asi do polovičky celkovej výšky
Fáza 5 : dotiahnutie hrdla do konečnej výšky ústia

pôvodné uloženie